Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

            „Dobrý deň, ja hľadám jednu svoju bývalú spolužiačku. Ona je teraz rehoľná sestra. Nemohli by ste mi, prosím, pomôcť?“ ozvalo sa v telefóne. A keď pridala ešte pár neistých viet o osobe, ktorú hľadá, prerušila som ju: „To som ja, koho hľadáš... Len neviem, kto si ty, lebo nás bolo v škole veľa...“ Namiesto odpovede to na druhej strane zašramotilo a o chvíľu sa ozval hlas školopovinného dievčatka: „Teta, ja už viem všetko. Ďakujem, že si ma mala o trochu viac rada ako moja mamina. Ale aj ona ma teraz veľmi ľúbi. Všetko mi povedala. Ďakujem...“
            „Kto si? Ako sa voláš?“ opýtala som sa, lebo ešte stále som tomu všetkému neporozumela. „Som Anetka. Moja mamina chodila s tebou do školy. Bolo to vtedy, keď mala kamaráta, ktorému keď povedala, že sa mám narodiť, povedal jej, že nechce ani mňa, ani ju...“
            Už som vedela. Stalo sa to asi desať rokov dozadu. Keď som po prednáškach zbehla na prízemie, zbadala som vedľa univerzitného automatu na kávu dievča ponárajúce sa do sĺz. „Môžem ti nejako pomôcť?“ opýtala som sa jej. „Mne nik nepomôže...“ pozrela sa do zeme a ešte viac sa rozplakala. „Som v tom. Čakám dieťa. Keď som mu to povedala, povedal, že nechce ani mňa, ani dieťa. Nenávidím ho!“ vzlykala. „Dám si ho vziať, nemá to cenu!“ hľadala nahlas riešenie v zmätku.
            Objala som ju. Pohladila po pleciach a utrela som jej slzy ako malému dieťaťu. Dodnes si pamätám, ako ťažko som hľadala slová, hnevajúc sa na tých, ktorí tak ľahko zrádzajú lásku. „Viem, že to nie je ľahké. Ale ak niekto zradil tvoju lásku, ty nezrádzaj tú, ktorá prichádza a ňou je tvoje dieťatko.“
            „A čo moja mama? Môj otec? Vieš, ako im ublížim?“ hľadala výhovorky bojujúc so strachom priznať sa k svojej tajnej láske, v ktorej jej rodičia bránili. V duchu som sa opýtala, či je náročnejšie prijať vnúča a pomôcť dcére za každých okolností alebo schváliť ukončenie tehotenstva a nechať srdce svojho už dospelého dieťaťa plné strachu a výčitiek z toho, že zabila nevinné stvorenie?
            Stmievalo sa. Vrátnik nás požiadal, aby sme opustili priestor školy. Vybrali sme sa na stanicu. Ušiel mi vlak. Prvý aj ten druhý. Nevadí. Ešte pôjde nočný.
            Zo stanice sme zavolali Tániným rodičom. Sadli do auta a prišli za nami autom. Ich dcéra im so slzami v očiach vyrozprávala, čo sa stalo. Matka plakala, otec zatínal päste a krútil hlavou. Po hodine plnej emócií zaznelo jeho chlapské: „Stalo sa... To dieťa si necháš! Budem ho mať rád...“
            Rozlúčili sme sa. Nastúpila som do vlaku a všetci traja – vlastne štyria – mi zakývali na cestu. Zdalo sa, že naše cesty sa rozpojili. V škole som sa s Táňou nestretávala, a ani ona sa už neozvala.
            Až včera. V deň, keď sa mama rozhodla vyrozprávať svojej dcére pravdivý príbeh o jej živote. Mimochodom – ako som sa dozvedela – Anetka veľmi pomáhala starkému, ktorý bol chorý na rakovinu. Priznal: „To dieťa bolo to jediné, pre čo som chcel ešte žiť...““